Prihodila sa veľmi nevšedná udalosť. Jeden pán, prichytený v električke bez lístka, pohrýzol revízora a ušiel mu. Toľko správa.
Zaujala ma z mnohých dôvodov. Napríklad – prekvapilo ma, že ešte existujú revízori. Vidieť, že necestúvam električkou. Cestujem obyčajne taxíkom. V taxíku si nepotrebujete kúpiť vopred lístok, platíte až následne, po dovezení. Môžete sa pokúsiť ujsť, a vlastne by to nemalo byť až také komplikované, ale kto si najme taxík, väčšinou sa o to nepokúša. Vie, že to bude niečo stáť. Ráta s tým.
Voľakedy, keď som cestovával električkou, bol tam sprievodca, ktorý predával lístky. Bolo ťažké vyhnúť sa mu. Ale ak sa vám predsa len podarilo cestovať bez lístka – dôvodom bývala túžba po dobrodružstve – v momente, keď ste začuli zvolanie „revízia cestovných lístkov“, mohli ste vyskočiť z idúcej električky, pretože sa to dalo. Plošina bola otvorená a skákať z električky bol náš obľúbený šport. V podstate to bolo jednoduché. Bolo treba počkať, kým električka trochu spomalí, povedzme v zákrute, a potom vyskočiť v tvárou v smere jazdy. To bolo naozaj dôležité.
Raz, ešte neskúsený, vyskočil som proti smeru a nebol to veľký pôžitok. Už dávno sú električky uzatvorené a sprievodcovia nielenže nepredávajú lístky, ale vôbec neexistujú. To, pravdaže, človeka láka, aby to využil. Lenže, ak ste bez lístka a ozve sa povestné „revízia…“ nemáte kam ujsť. Ste v pasci. Môžete len dúfať, že električka zastaví na najbližšej zastávke a vy sa pretlačíte von. Ale ak nie, je zle. Čaká vás hanba. Ste prichytený na verejnosti. To je často väčšia hanba, ako keď niekto ukradne milióny a nikto ho pri tom nevidí.
Ak ukradnete milióny a príde sa na to dodatočne, už ste dávno preč, v teplých krajoch, v krajnom prípade si najmete advokáta, veď máte za čo. Ale v električke? Aký advokát? Dokonca je to jedno z mála miest, kde ani nemôžete ponúknuť úplatok. Vyzeralo by to čudne, keby ste pchali revízorovi tisícku do vrecka, aby ste nemuseli platiť pokutu, ktorá je asi nižšia. Neostáva vám nič iné, len sa ho pokúsiť ukecať.
Iste je dosť dôvodov, prečo ste si nestihli kúpiť lístok v novinovom stánku. Ponáhľali ste sa. Nemali ste drobné. A tak ďalej. Revízor je však neúprosný a vyžaduje pokutu. Nemáte pri sebe peniaze. Revízor žiada občiansky preukaz. Tiež ho nemáte. Električka zastane na zastávke, revízor vás drží za lakeť a ťahá von na nástupný ostrovček. Chcete sa mu vytrhnúť. Nejde to, drží vás pevne. Čo môžete robiť? Hanba už nemôže byť väčšia. Uhryznete ho. Uhryznutý revízor uvoľní zovretie, vytrhnete sa a utekáte ľubovoľným smerom. Zdá sa vám, že cestujúci aj okoloidúci sú na vašej strane.. Sklamaný revízor čaká na ďalší spoj. Zlyhal. Je to smutné povolanie.
Rizikové povolání. Ano, dnes se to dá říci téměř o kterémkoliv povolání či zaměstnání. Vypadá to, že alespoň trochu bezpečné je být profi řečníkem při pohřbech. Tam není nebezpečné zametat nebožtíkovy hříšky pod koberec, podle známého rčení “o mrtvém jen dobře”. A nehrozí nebezpečí, že by se zvedlo víko rakve a řečnící zaměstnanec by utrpěl kopanec do zadnice že jako kecá už moc dlouho a ne věryhodně. To se stává spíše v politice. V tramvaji můžete coby kontrolor přijít o kus ucha. Ve vysoké politice je kumšt o něco přijít, dokonce ani o nakradené milióny, v lepším případě i o miliardy. Je to možná ještě bezpečnější, než být pohřebním řečníkem…