Matrjoška

 Ruská matrjoška vyzerá, ako keby sa vynorila z hlbokej čírej  studnice ľudovej tvorivosti, z majstrovských rúk a nespútanej  fantázie ľudového rezbárstva kedysi pradávno. Ale v skutočnosti má iba 110 rokov a vznikla na kšeft. Rodina kupca Mamotova okrem iného vyrábala drevené hračky a na inšpiráciu si nechávali posielať zaujímavé bábiky a figúrky  z celého sveta. Medzi inými bola aj  v Japonsku populárna figurka  plešivého budhistického  mudrca Fukurumu . Bola to dutá soška z ostrova Honšú, ktorá v sebe mala niekoľko menších figuriek.  Japonský originál sa zachoval a je uložený v múzeu hračiek v Sergijevom posade, neďaleko od Moskvy.

Nápad s drevenými  skladacími postavičkami sa zapáčil  majstrovi Vasilijovi Zvezdočkinovi. Princíp dutých zmenšujúcich sa drevených  postavičiek okopíroval  ale namiesto holohlavého mudrca stvoril  dievčinu v šatke a s kohútom pod pazuchou.  Dal jej meno  matrjoška  podľa vtedy obľúbeného ženského mena Matrjona. Prvá matrjoška  v sebe mala ďalších sedem dievčiniek. Princíp matrjošky je vždy rovnaký  –  všetky sú duté, iba najmenšia posledná nie. A to sa mi páči, tú vylúpnu z dreva ako prvú. Tá najmenšia je zo všetkých sestier najstaršia.

Kedysi dávno som dostal matrjošku, vtedy to bol veľmi vzácny a vzrušujúci dar, ale sklamal ma.  Rýchlo som zistil, že ju môžem  iba rozobrať a znova  zložiť. Čo je asi také vzrušujúce ako pozorovať ako vädne list.  Objavil  som možnosť, že matrjošky  zložím nie do seba, ale každú zvlášť a rozložil som si ich po koberci. Z maľovaných ženičiek sa dali vytvoriť  dve zostavy. Mohli trpezlivo stáť za sebou vo fronte na chlieb,  na mandarínky, na topánky. Alebo mohli  vytvoriť klebetiacu skupinku žien.  To som  vyskúšal, ale ako chlapček  som nevedel, čo mám v ich mene hovoriť. Mal som tréning s hlinenými vojačikmi, za ktorých som strieľal, vydával som krátke povely a vykrikoval som počas útoku a jajkal za zranených. Niečo si pamätám dodnes. Streľbu z pušky: tch, tch, tch.  Zo samopalu: trrrrrr. Granáty: bch-bch.

Tie najlepšie zvuky som už zabudol, ale bavilo ma to. Ešte som si spomenul: „Á, partizanen!  Tch! Tch! Tch!“!

Nad rozostavenými matrjoškami mi nič nenapadlo, iba vysokým grdeľným hlasom spievať: „Výchadila na bereg Kaťúša.“  Hrať sa s matrjoškami bola pre mňa nuda, lebo som bol chlapec. A malí chlapci sú v porovnaní s rovnako starými dievčatkami trošku pribrzdení, infantilní  a naivní. Prišla k nám  susedových päťročná Ludka, videla s čím sa hrám, a ujala sa veci.  Odložila priemerné matrjošky nabok,  najmenšiu vložila do tej veľkej a povedala precítene: „Táto pani je tehotná. Už je v deviatom mesiaci. Má opuchnuté nohy. Ale, ale, ale, čo sa to deje? Tuším to bude predčasný pôrod.  Treba ju rýchlo dostať do nemocnice. Boris, zavolaj sanitku!“ A ja som nevedel, čo mám robiť, lebo vtedy sme ešte nemali telefón.  A vôbec som netušil ako sa mám v takej situácii zachovať. Nechápal som poriadne, čo je tehotná a ako sa deti rodia. Niečo som tušil, ale stále som podozrieval bociana, že v tom má prsty, alebo zobák.  A zrazu to tu fičalo na ostro. Ludka  jačala: „Preboha,  už jej vytiekla plodová voda. No nič, asi bude musieť porodiť doma. Pripravte horúcu vodu a čisté uteráky, musíme si poradiť sami.“  Naša päťročná suseda prstom zvalila veľkú matrjošku na koberec, a povedala: „Mamička, nič sa nebojte, tlačte a všetko bude v poriadku. Už vidím hlavičku, ešte zatlačte, ešte, ešte. Už to bude!“  Pootvorila matrjošku, rozžiarila sa a opatrne, ako keby vyberala pinzetou diamant, vytiahla  najmenšiu ženičku. Dvomi prstami šikovne prestrihla pupočnú šnúru.  Pobúchala ju po guľatom chrbátiku.  Práve som sa prvý raz stal svedkom pôrodu. Ludka  napodobnila   detský plač, malulinkú matrjošku potriasla a podala mi ju so slovami: „Je to krásne dievčatko, otecko, gratulujem vám. Aké mu dáte meno?“  Prijal som matrjošku nešikovne  do spojených dlaní.  Bol som dojatý a trošku v rozpakoch. Bolo to  moje prvé dieťa, dcérka. Zdalo sa mi, že je červená a trošku od krvi.  Tešilo ma, že sa na mňa veľmi podobá. Už nikdy potom sa mi dievčatko nenarodilo. Ani drevené nie. Iba synovia. Samí fajn chlapci. A takí  – polo drevení ako ja.

Komentáře

  1. wbgarden napsal(a)

    Jo, jo hrátky s holčičkami a rozmanitými vůkol panenkami.., ale ty konce. Hodně jinochů na to dodnes vzpomíná…

    TROJÚHELNÍČEK

    Jeníček s Mařenkou
    hráli si
    s panenkou

    Vloudí se chybička
    Mařenka celičká
    zbledla

    Panenka maličká
    naše Jeníčka
    svedla….

    http://ru.warnet.ws/img4/115/pod/40.jpg

Napsat komentář